Jeseň má čaro krídel namočených v mede. I keď je jeseň často prehliadaná pod dohľadom depresie, melanchólie večrných podlampových rozjímaní a nostalgiou po inšpiratávne-čarovnom lete, ja sa vznášam v tejto agónii. Netreba sa báť tmy, ktorá príde. Netreba sa báť holých stromov a bledých tvárí. Ono to všetko pominie. Príde nostalgia. Opäť.
Opäť.
Nostalgia za večným ponorením v čajových dúškoch, dumaním za knihou v tmavých odtieňoch, za vánkom červených líc, ba i vín, strapatých vlasov a vanúcich klasov. Za konverzáciami podobajúcimi sa modlitbám.
takto chutí jeseň.
Posts
