tvár ako úroda jablone mladej
tak sa s úctou, s rešpektom pozerám
čumím, civím, a bránim sa bremenám
že ona je naveky nemenná
drevená?
nespatrí nikdy svetlo mojej duše
dušej malej, oknom do sveta,
aká svetlosť jej, a tá obeta,
do jame levovej ma zavlieka
keď oči svetlo sveta spatriť nevedia
v tej noci, zamatom pretkanej
márne hľadám môjho človeka
keď vlastná duša nezlomne ma zamieta
Posts
No comments:
Post a Comment